Keď sme boli malé deti, bolo pre nás absolútne prirodzené prejavovať svoje city autenticky a pravdivo. Keď sme boli šťastní, tak sme sa nahlas smiali, keď sa nám niečo nepáčilo, zaručene o tom vedelo celé naše okolie. Otvorene a bez masiek sme boli jednoducho sami sebou. No časom nás rodičia i prostredie v zúfalej snahe prispôsobiť sa tomu, čo sa patrí a čo je vhodné naučili, že tak ako všetko, aj naše správanie má svoje hranice a pravidlá. Postupne tak zatvorili nášho veľkého ducha za mreže spoločenskej klietky.
